- Namar Northsong -

- Trpaslíci jeho meno vyslovujú ako Namr, s dôrazom na koniec, využivájuc to často pri vyprázdnení ústnej dutiny od slín. Často ho nazývajú aj "Princezná" Alebo "červený", kvôli farbe jeho očí a vlasov -

- Elfský rod vyslovuje jeho meno Namae, pohlcujúc posledné písmeno pri výdychu. Jeho meno znamená v elfskom jazyku triviálne "Meno". Je mnoho prívlastkov, ktoré mu dávajú, avšak iba málokto sa odváži prísť do jeho blízkosti dostatočne, aby mu to povedal do krvavých očí.-

- Nemá dostatok skúseností z ostatnými rasami, aby určil ich normálne správanie. Vyslovujú meno podľa toho ako sa píše, upravujúc podla svojeho nárečia a prízvuku, či skôr podla stavby krku a jazyka-





Věk:
Nepamätá si deň, kedy sa narodil, ani komu. Pamätá si iba 3 mesiace života, aj keď vie, že vyzerá na 30, rovnako by mohol použiť aj druhé čislo. Svoj vek určujeme podla spomienok a tie on už dávno nemá. (telo už nestárne)

Rasa:
Člověk, aspoň stále dúfa, že ním kedysi bol

Shopnost:


Pohlaví:
Muž

Bydliště:
Miesto, ktoré nazyval domovom, sa už dávno obrátilo v trosky a trosky v prach. Nemá domov, avšak hladá ho. Niekde ďaleko, osamote so svojimi démonmi.

Vzhled:


Charakter:


Historie:

- Pád meča -

Havrany zakrákali. Ich hostina započala. Severská pieseň začala znieť v korunách holých stromov, ako ozvena sa ozývala spod snehu nasiakleho krvou. Mojou krvou. Našou krvou. Avšak ja som ju nepočul. Mal som iba strach. Slzy bolesti zamrzli na mojich líciach. Hustá čierna brada, zlepená od krvy, potu, slín a slź sa vliekla tesne nad hustým závejom snehu. Moje telo sa muselo dokázať vyhrabať spod tiel, spod krvi čiernej aj červenej. Počul som rev rohatých démonov. Plazil som sa preč, počúvajúc iba inštinkt prežitia. Slová s cti predkov boli šepkané v piesni. Otec mi vždy hovoril, že Bohovia prehovárajú pomocou predkov a tí pomocou severskej piesne. Cítil som, ako do mna vchádza chlad. Cítil som šíp, hrubší a širší ako ľudské vo svojej nohe. Nemohol som pohnúť svalom. Nemohol som vstať a utekať. Nemohol som bojovať. Mohol som iba počúvať hlas predkov. Počúvol som ich, aspoň raz, keď som ich už sklamal.Hlas znejúci ako lámanie kameňov vykríkol. Nebol to výkrik hnevu, skôr radosti. Bál som sa. Meč predkov, ktorý držal v rukách môj otec a pred ním jeho otec, sa matne zaleskol pod tenkým pásom svetla, presahujúceho z oblakov. Mráz. Dupod ťažkých nôh. Bál som sa vykríknuť, bál som sa pohnuť k meču, ktorý som upustil. Bol som najstarší syn svojeho otca. Bol som vodca, požehnaný bohmi aj predkami. Mal byť môj. Nikdy som ním nevládol. Môj brat, hoc 15 ročný, bol lepším dedičom ako ja. On poznal že vojna je krutá, on poznal pravdu, skrývajúcu sa v očiach Urgalgrov a Raz-shaka. Stisol som ho."Bojujte ....... ...... domovy, nepustite tých ro...... démonov ....... Za budúcnosť!" Slová veliteľa. Šíp ho zasiahol do slabého miesta v podpazuší. Nebolelo ho to. A ak aj áno, bola to rýchla smrť.A s posledným výpetím síl presekol vzduch nad svojou hlavou. Teplá krv dopadla a mohutná býčia šija nedokázala bez druhej polovice udržať váhu ťažkých rohov. Preklonila sa. Telo dopadlo. Poltonový samec sa prepadol cez krehký sneh, privalil ma. Nemohol som dýchať. Mráz dopadol k zemi, ruka ho už nedokázala držať. Krv dalej tiekla z mojej nohy. Slabé bronzové brnenie nedokázalo udržať váhu Urgalgra. Plášť, ušitý na dlhé severné zimy z medveďa nehrial. Triasol som sa. Telo páchlo a z tepny v krku striekala krv. Dusil som sa. Nedokázal sa pohnúť. Umieral som. Temný závoj prekryl môj výhlad, posledné svetlo pred smrťou. Zobák? Mráz pohlcoval svetlo. Zima mu nemohla ublížiť. Dúfam že si brat k nemu nájde cestu. Iba ruka Severana môže držať mráz. Nie moja. Šepot holých severských stromov spieval pieseň. Legendy hovoria, že každý Severan ju pred smrtou počuje, nech už sa nachádza kdekoľvek, ako dôkaz, že predkovia na neho nezabudli. Že ho čaká hostina. Počul som jej jemný šum neexistujúceho lístia poletujúceho vo vetre..... Rhaegar......Rhaegar.... Usmial som sa. Poznajú moje meno. Smrť nie je až tak krutá.

- Železné okovy -


Voda. Dopad. Svetlo ožiarilo kamenú podlahu. Voda dopadla do výžlabku, ktoré som urobil v prvý týždeň svojej klietky. Díval som sa na stenu. Pozoroval kamene, vlhkosť, avšak žiadnu pleseň. A praskliny, tiahnúce sa celým podzemým. Bolo to normálne, jediné. Musel som si udržať zdravú myseľ, aj v tak banálnu vec. Rozšírila sa. Ťiahľa smerom ku slnku, ako všetko, čo bolo živé. Prasklina sa tiahla dalej a dalej. Do mesiaca dosiahne slnka, aspoň ak verím tomu, že deň a noc sa ešte stále striedajú. Kusnutie do ruky. Bolesť. "Ja nie som blázon!Nie som blázon!" Moje telo sa chvelo. Nehybná noha visela bez povšimnutia či ovládania. Nemal som nad ňou žiadnu moc. Krv stiekla . Pretiekla cez záhyby tela, spálenej, strhanej. Suché mäso pálilo. Krv to ochladzovala, aspoň na chvíľu. Voda v priehlbine však neslúžila k tomu účelu. Napil som sa, ako každý deň iba raz. Nemohol som plítvať. Prídeli vody by ma nezachránili. Vlasy sotva začali rásť a ja som potreboval veľa vody, ak sa budem snažiť žiť. Výkrik. Priplazil som sa k mrežiam. Človek. Ako dlho som už nepočul ludský hlas.Výkriky v agónii boja, hlasy veliteľov, nič z toho nebolo skutočné. Iba hlasy mojich predkov. Mal som odísť, mal som prísť k ním. Bohovia so mnou už nemali plány. Moja smrť by bola prirodzená, ako pravý hrdina v boji. Ostal iba hlas. Rhaegar......Rhaegar.....Volali ma......Sedemdesiat dní, strávených pozorovaným rpasklín v stenách. Sedemdesiat dní počúvania hlasou predkov z neexistujúcich stromov. Volali ma. Lákali. Musel som ísť. V deň svojeho mena, tridsiatidruhý deň mojeho zajatia, som si pokúsil vziať život. Kameň by ma snáď dokázal zabiť, myslel som si, utíši predkov. Udrel som sa iba dvakrát, možno tri. Moji veznitelia to počuli. Muži v čiernych plášťoch, tackajúci sa na zdeformovaných nohách či rukách, bez končatín. Nerozumel som im slovám, boli pre mna cudze, nechutné. Prvé boli nechty. Vytrhli ich kováčskymi klieštami s pevného železa. Prisahal som že nebudem kričať, že sa nepoddám. Bol som človek, bojovník v radách našeho krála Palancara, nesmel som mať strach. Nemohol som kričať. Kričal som, reval, prúdi slz nemohli byť zastavené. Nechty, strhávané z kusmi mäsa neboli vytrhnuté na prvý pokus. Agónia sa predlžovala. A predsa to nebolo nič v porovnaní s tým, čo chystali dalej. Oholili mi hlavu aj bradu. Priniesli ostrý kuchársky nôž. Prvý zárez bol najhorší. Koža na rukách bola strhávana po pásikoch, ako nejaký kus mäsa z diviaka, porcované rpe ďalšie účely. Koža bola hádzaná do dreveného taniera aj s kusmi chlpov a mäsa. Podlaha bola celá od krvy. Nemohol som omdlieť, nenechali ma. Vždy, keď som zatvoril oči, ma surovo vrátili späť do utrpenia. Dúfal som, že to skončí, že ma zabijú. Netušil som že kňazy sú taký krutý. Skončili. Kusy kože ostali iba na mojej tváry a malé kúsky nepovšimuté pod krvou. Koniec. Aspoň tak som si myslel. "Toto nebudeš potrebovať." nedokázal som hovoriť, nedokázal som sa dívať. Zarezal velmi obratne. Hlboko a detailne. Bolo to krátke a bolestivé. Potom ma pustili, nahého a roztrhaného na kusy. Moja línia skončila. Tiekla zo mňa krv a žlč. Pozvracal som sa. Kňazy odišli a začali sa smiať, až na mučiteľa. Ten len chladne odkráčal, s obväzmi z mojej kože. Možno si mysleli že umriem, možno vedeli, že to prežijem a budem trpieť. Ležiac vo vlastných zvrátkach som konečne odpadol do blaženého bezvädomia. Bez budúcnosti, bez nesmrtelnosti línie. Bez potomkov. Iba s severskou piesňou, hrajúcou v neexístujucích hájoch .......Rhaegar........Rhaegar...... .
Stál som pred dverami, nahý, s predierajúcimi sa chlpami cez novú, mladú kožu, ešte nie úplnú, sotva pokrývajúc polku tela. Držal som sa mreží. Videl kňazov, držiac mladé dievča, možno štrnásťročné. Slová ako "číslo 205" a "Už sme blízko", som nevnímal. Díval som sa iba na to dievča. Otočilo sa ku mne. S odporom najprv odvrhla zrak. Ako som jej to mohol zazlievať. Nahý, bez vlasov či mimiky tváre. Bez kože, takmer bez pohlavia, iba so zárezom namiesto semeníkov. Otočila sa ku mne, keď už takmer nebolo možné ma uvidieť. Dívala sa na mna s prosbou v hlase. Vykríkla to slovo, ktoré chela vyjádriť. Odvrátil som zrak. Nechcel som vidieť jej utrpenie. Dopadol som na chladnú dlážku. Díval sa na svojich 9 prstov bez prostredníka na pravej ruke. Normálne. Krysa prišla v noci. Odtrhla. Bolo to iba mäso, rovnako ako z nej. A ja som mal hlad. Opäť vykríkla, avšak tlmene. Zvuk preťal ticho, aj keď bol slabý a krátky. Každý vezeň sebou trhol. Aspoň som si to namýšlal. Počul som kroky, kým stihla ozvena dokončiť svoju úlohu. Odplazil som sa. Moji páni ma nesmeli vidieť tak blízko dverý. Zbili by ma, týrali a koža mi sotva začala opäť rásť. Kňaz vošiel dnu. Bol polovina mojej velkosti, aspoň som si to namýšlal. Nevidel som mu nohy, pohyboval sa po rukách. Za ním prišli ďalší dvaja, bez sánky a s kypľom pravej ruky. Chytili ma. Polomuž sa díval na môj zjav a neskrýval vzrušenie. Miloval znetvorených. Pred oči mi bola daná šatka. Pálila, bola drsná. Nič som cez ňu nevidel"Číslo 206, prišiel čas aby si slúžil královstvu. " nedokázal som myslieť, nedokázal som vstať. Nedostal som jesť, nedostal som napiť. Bol čas umrieť. Mrtvy piť nepotrebujú.
Kruhová miestnosť. Svetlo. Žiar sviec ma oslepil tesne po tom, ako mi bola sundaná handra. Počul som slová, že som vybraný bojovník. Oči si začali zvykať. Oheň bol stlmený. Ucítil som dotyk železa okolo mojich rúk. Okovy, báli sa či im neujdem. Nebojím sa smrti, život mi už ajt ak nemá čo ponúknuť. Pieseň Severu vo mne znela dalej. Pomalý dopad snehu o tvrdú zem, vytie vlkov, chlad. Všetko vyjadrovalo jediné slovo ........Rhaegar.......Rhaegar....... "prišli ste si po mna. Prepáčte že som tolko meškal." Myšlienky prešli na jazyk,skôr, ako som to dokázal zastaviť. Kňazy neodpovedali. Stáli v kruhu okolo mna. Položili ma na oltár, postriekaný krvou mladého dievčaťa. Cítil som jej vôňu, cítil som jej strach. Už som strach nemal. Koniec prísť musí. Nič horšie mi nedokážu urobiť.Vedro s krvou bolo na mna vyliate. Kňazy sa chytili za ruky. Hovorili slová, ktorých významu som nerozumel. Začal som mať obavy, začal som mať strach. Svetlo ohňa pohaslo. Ostala temnota až na okno, z ktorého presahovalo nádherné ráno. Svet si ani nevšimne moju smrť. Prečo by mal? Som syn bojovníka. Svet sa bez takých ako som ja zaobíde. Cez hory ľadu a kameňa prechádzala duha. Bola to nádhera. Blížila sa. Objala ma. Svetlo sa roztrieštilo o sklo. Stovky farieb, ba priam až tisíce. Tichý šum slova Rhaegar......Predkovia ma čakali....išiel som domov. Natiahol som ruku najviac ako sa dalo. Farby sa shromaždovali a kňazy rozprávali, ich pot prekropil dokonca krv dievčata. Nevidal som ani hláska. Dúha okolo mna začala víriť, rýchlejšie ako som čokolvek videl. Kov sa uvolnil pod tým tlakom. Postavil som sa. Farba predstúpila, zvedavo. Chcel som ju objať, nazvať "matka". Nemohol som. Trhla sebou. Vošla do mojeho vnútra. Cítil som iba chlad. Telo odporovalo, snažilo sa odolať. Marná snaha. Hrudník odumieral. Ruky mi zovreli hrdlo. Cítil som iba chlad. Ďalšie svetlo. Ďalšie. Ďalšie. Ruky som rozpažil. Snažil sa prekonať clonu farieb, clonu dúhy. Mal som strach. Nebol to strach zo smrti. Nemohol byť. Aspoň v to som veril. Nepoustili ma. Kňazy sa začali usmievať, ale nepolavili v snahe. Začali hovoriť rýchlejšie a rýchlejšie. Nič som necítil. Žiadnu bolesť, žiadnu emóciu, žiadnu spomienku. Telo ma neposlúchalo. Vlasy začali rásť, oči vnímať. Dúha zmizla, posledná farba plávala vo vzduchu. Červená. Už som necítil jej zvedavosť, ale jej hnev a pýchu. Chápal som ju. Zmizla v mojich útrobách.
Postavili sme sa. Opatrne. Toto telo bolo príliš teplé a príliš tuhé. Dopadli sme. Neovládatelné. Ludia sa dívali, och áno, toľko sa dívali. Čo sú to za tvory? Prečo sa nachádzame v tomto chladnom tele? Chceli sme s nimi rozprávať, ale nepočúvali nás. Otvorili sme ústa, prešli spomienky mrtveho muža. Videli sme nechutnú červenú vec striekať a kvapkať. A znova. A znova! Postavili sme sa. Tie divné veci vyrástajúce z nás boli skrížené. Dívali sme sa tak obmädzeným pohladom. Nenávidíme Vás! Nenávidíme Vás! Stáli sme na mieste, snažili sa pochopiť toto nové telo, ako ho rozpárať, ako ho zničiť.
Ten divný tvor bez dolných výrastkov k nám pristúpil, díval sa na nás s tým, čo volajú smrtelné rasy emócie. "Ako sa cítiš Rhaegar? Cítiš v sebe sílu?" Toto mrtve telo necíti nič, chceli sme vysloviť, nedokázali sme to. Tvor, ktorý bol viac vták ako chodiace telo, stajúci v pozadí, sa díval čiernymi očami na nás. Nenávidel nás, pozoroval nás. Oni nás tu uveznili, oni.... Vedeli sme ako hovoria tie kusy mäsa, kusy zvierat. Zadívali sme sa na polotelo so záujmom, aspoň tak to robilo toto telo kým bolo živé. "On....necíti...nič....My......vás.......nenávidíme!" červené oči sa dívali, ako všetkých lapí oheň.
"A my sme Horghaz!"


- Medzihra: Vojna nekončí -

Brána sa otvorila dokorán. Davy roľníkov s výkrikmi ustúpili pred jazdcami. Zablátený, zakrvavený, snažiac sa dostať dovnútra budovy. Brána sa otvorila až keď prišli jazdci, až keď som prišiel ja. Ludia na mna hladeli s básnou. Počuli hordu Raz-haka, počuli dunenieKullov. Báli sa, iba hlupák by nemal strach. Malé dievčatko sa postavilo do cesty. Bálo sa, až príliš sa bálo. Môj kôň nezastal. Na zarastenej tváry mi rozbehol úsmev. Kovová čižma zasiahla dievčatko do hrude a jej matka sa ma príliš bála na to, aby ma zastavila. Začalo plakať,avšak to už som bol dávno za ochranou drevenej brány."Zavrite bránu" Vykríkol som chladne. "Každý, kto sa pokúsi prejsiť cez bránu bude považovaný za nepriateľa. Viete čo máte robiť." Lukostrelci na strážach sa zadívali na svojeho princa. Musia bojovať proti svojim bratom a sestrám, otcom a deťom, voči tým ktorý nestihli prísť skôr. Nebol som démon, nebol som zlý. Bol som len chladný a chápal pointu veci. Nemohli sme zachrániť všetkých. Ja som nemal v pláne zachrániť všetkých. Zoskočil som z koňa, surovo ho podal mladému panošovi, vchrtlému, s tupým výrazom. Bolo to jedno. Aj tak skape v tejto zime, v tomto obliehaní bez jedla. Videl som prístav, jemný povlak ľadu v jeho okrajoch. Bojovník mojeho otca ma odprevadil do siene. Nepovedal ani slovo. Poznal moju povahu. A to som mal takú chuť ho poslať do prvej línie. Bronzový rytieri umierali prirýchlo, vzdávali sa priľahko. Neboli ako ja. Neboli z mojeho rodu, zvoleného predkami aj Bohmi. Severský Bohovia boli iné deti, len prach v porovnaný s prvými. Ich Bohovia ich neochránili, prečo by som sa mal potom o nich zaujímať? Ebénové dvere sa ako odviate vetrom roztvorili predomnou, pred jediným synom. Otec viedol diskusiu, vášnivú a predvídatelnú. "Sever sme stratili môj pane, túto vojnu nemôžeme vyhrať, my musíme....
-Chceš ma donútiť, aby som odišiel z kraja, kde som sa narodil, kde som žil na miesto, ktoré navšívili naši predkovia pred viac ako tisícročím? Je to rozprávka, Veliteľ. Pútavá, ale nepošleš na nu celú svoju armádu."
-Ale Pane,....my..."
"Dosť, dohovoril som." Otec sa otočil na mna. Bol už starý, vek 65 rokov mal za sebou. Už dávno prežil svojich roveníkov. Už dávno mi mal prenechať vládu. "Budeme bojovať do posledného muža. Tvoj syn tu ostane, Severan. Tvoj meč bol stratený, tvoj rod je takmer vymretý. Ale ty i mi zložil prísahu a tej ťa nezbaví ani strata rodiny. Odíď, chcem byť sám so svojim synom."
Severan sa na mna pozrel. Strach v jeho očiach hovoril jasne. Táto vojna je prehraná a my sa vymrieme. Naša rasa vymrie...a to iba kvôli slabosti mojeho otca. Dohodnúť mier s Raz-haka? Spojiť sa proti Urgalgra? Šialenstvo...
"Pán môj, otec môj. Predkovia nech sú vždy na vašej strane a nech sa prihovoria za vás u Bohov." Poklonil som sa. Môj pás v poslednom čase trocha nabral na váhe. Celý život som čakal na boj a keď príde, som tlustý. Otec ku mne natiahol ruku. Stisol som ju pevne. Iba ženám bolo dovolená vyjadriť úctu bozkom. Muži museli vyjadriť úctu činmi. Meč nášho rodu bol pevne pripnutý okolo bedier krála. Bol vystrojený v bojovej zbroji. V zbroji bez jediného škrabanca. Sadol mu perfektne aj po 20 rokoch. Otec sa prechádzal, sem a tam. Chvílu hladeľ v diaľ, za nekonečné more, chvílu k mestu a ohňu, šíriacom sa od brány. To malé dievčatko je už asi mrtve. Postavil som sa a čakal, netrpezlivo. Podal otcovi číšu vína z vlastného mechu. Armády rohatých démonov už prerazili severnú bránu. Raz-hakom bude trvať iba chvílu, kým prekonajú južnú. V našom meste, keď budú spálené naše telá, príde boj týchto dvoch rás o to, ktorá bude najdominantnejšia. Nám to však môže byť už jedno, aj tak budeme mrtvy.
"Miluješ ma syn môj, rovnako ako miluješ ostatných svojich predkov?" Divná otázka, položená v kur*a blbý čas. "Ano môj drahý otče, milujem vás rovnako ako ostných svojich predkov" Chvílu bolo opäť ticho. Otec si prezeral pravú železnú oceľ, výkvet kováčstva. Normálny vojaci nosili ešte bronzové meče, iba najväčšie rody si to mohli dovoliť, a aj to iba pred storočím, kým nezačala najnovšia vojna a doly neboli zaplavené.Súmrak kráľov. Rodový meč budúcich generácii. "Urobil som hroznú vec syn môj. Chcel som aby táto vojna skončila. Chcel som ukončiť Raz-haka aj Uralgra jedným ťahom. Spojil som sa s pár kňazmi Raz-hakov, zmrzačených pre svoju vieru. Vraj myšlienky dokážu zosíliť vojakov, hovorili mi, potrebujú len krv a pár bylín. Netušil som, že tá krv je mojich padlých vojakov a že ten, ktorý sa mal stať našim triumfom sa stane ich. Vlasy aj oči mu zčervenali od krvy, ktorú vypil. Jeho myseľ sa roztrieštila na tisíc častí, keď zjedol tie byliny. Bolto Severanov syn, môj synak. Teraz páli mestá a ide si po nás. Použili zakázané slová Bohmi aj predkami, slová, ktoré nemali byť nikdy vyslovené. Oni privolali Démonov. Oni ho posadli...Ja...Neviem čo máme robiť. Keď ujdeme, pôjde si po nás a tie kraje si aj tak iba vymyslené. Obrovské plazy chrliace oheň, Ludia malý ako deti, pričom chlupatejší ako medveď. Rozprávky. Ja...."
Otče? Smiem prehovoriť?" Otec, zarazený prerušeným jeho monológu prikívol. "Otče, spolu so svojim vládcom odpláva 30 lodí mužov, žien detí plodného veku. Zásoby su už nachystané. Vojaci tu ostatnú, brániac vrch do posledného dychu." Otec stál prikovaný "Co ak je to iba rozprávka?
-"Tak umrieme v ilúzii, že svet mohol byť krajší" Otec sa díval, napriahol sa k číši vína" Otec sa na mňa zadíval. Poznal ma. Videl ma. Bol som vypasený a neohrabaný. Prezrel čírosť vína. Aj keď svet zhorí v plameňoch, on dbá na ročníku vína. Napil sa. Malý dúšok. Úplne to stačilo. Pristúpil som k nemu keď sa zatackal. Meč mojeho pradeda ho ťahal k zemi. Odopol som mu ho. jeho dýchanie sa zrýchlilo. V očiach mal otázku, nevyslovenú. Z úst vystriekla krv, spolu z vnútornosťami a žlčou. Jed začal pôsobiť. Žalúdok sa roztával. Odstúpil som. zvratky a kusy vnútorností dopadali na podhlahu "Nie si pravý král otec, bojíš sa urobiť rozhodnutie. Ja nie. Ja náš rod spasím. Tento svet je už aj tak iba diera plná nezmyslených tvorov. Odstúpil som a nechal mrtveho krála ležať pri mojich nohác, topiaci sa vo vlastných štavách. Odchádzal som, s mečom vedla tela. 30 lodí čakalo na môj práchod, Bohaté rody, chudobné deti. všetci boli potrebný. Začul som otcov hlas, vyslovujúc z nenávisťou moje meno.
"Palancar"

- Severská pieseň -


Čepele sa skrížili. Listy tancovali svoju serenádu. Poryv vetra. Chladný tlak vzduchu nami ani nepohol. Nenávideli sme to. Chladná oceľ, chladná ako toto telo. Plamienky ohňa "Brisingr", okolo nás poletovali. Teplo. Nedostatočné. Tvár prvých, tých ktorých sme nenávideli, stála pred nami. Špicaté uši, nechutne úzke telo. Poznali sme to tu. Bol to náš domov. Predtým.
"Neprejdeš, Tieň!"
Pohli sme svalmi v oblasti tváry, svalmi tak ľahko pretnutelními. Vyzeralo to ako úsmev, tak, ako hovoria podradné rasy. Usmievali sme sa, keď "Chladný", meč, ktorý sme vytrhli z chladných mrtvých rúk sploditela tohoto tela. Netrpel tolko ako mi, nikdy nepoznal volnosť. Umieral s menami svojich potomkov na perách. Nasávali sme vzduch, cítili chuť strachu na jazyku.
"Prejdem dračí jazdec, prejdem špicatý. Nás nedokážete zastaviť. My sme Horghaz." Špicatý sa rozbehol. A Vietor bol na jeho strane. Ucítili sme nátlak na našu mysel. Bolo nás stovky. Jedna mysel, ani dračia, na nás nemôže stačiť. Elfí meč preťal vzduch pred nami. Toto telo nemohlo byť dostatočné rýchle na úhyb, dostatočne silné na výkryt. Oceľ stretla ocel. Zvuk preťalo stretnutie kovy. A meč praskol. Cítili sme v rukách tlak. Bolis me silnejší, ovela silnejší. Ani Ohnivé jaštery sa nám nemohli postaviť. Postavili sa nám. Jazyk starší ako celá elfia rasa bol vyslovený. Mračná sa zatiahli. Dračí jazdci sú slabý, nedokážu nám odolať. Dážď presekol lístie. V ušiach tohoto tela sme počuli hlasy z dial. Žiadne obrázky, žiadne emócie. Len zvuk šuštania lístia a kvapiek dažďa. Ono to nazývalo pieseň severu. Hlúposť organických bytostí. Mrtvy sú mrtvý. Nestanú sa nami. Iba našou potravou. Svetlo preťalo oblohu. Blesk. Jašterka chrliac oheň padá. Pretrhnuté krídlo. Jazdec kričí. Och aká radosť, och aká rozkoš. Pomsta na všetkom živom, na každom organikovi.
"Ha ha ha ha. HA ha ha ha. My sme Horghaz. My sme večný. My sme pomsta. A my sme...."
Jazdec sa rozbehol. Bol starý, velmi starý aj na jazdca. V očiac mal slzy. Elfovia neplačú. Nikdy neplačú. Mieril nám an hrdlo. Chytrý ťah. Toto telo je však už studené. Nemôže nás zabiť. Vývrtka. Polpiruleta. Oheň nás ochránil. A jeho svetlo ho opustilo. Drak zareval. Cítilis me jeho moc, cítilis me strach. Avšak aj to pominulo, ako všetko. Ničnie je večné, iba naša pomsta, náš Horghaz. Cítili sme krv elfov stekať po našich rukách. Cítili sme chuť krvy vo vzduchu. Lahodná. Elf sa zvíjal vo vlastnej krvy, jeho meč, meč farby železa ako jeho drak, nebol ani poškrabany. Škoda. Ani oheň nedokázal zničiť elfiu mágiu. Mimiky tváre sa opäť pohli. Boli sme nezničitelný. Naša krajina bola volná. My sme boli volný. Aspoň kým nebude náš nepriateľ zničený a my pocítime nekonečnosť. Drak sa plazil. Telo bolo spálené. Ešte nikto nikdy nevidel spáleného draka. Aspoň nie takto. Jazyk oblízal pery. Navlčil ich. Potrebovali sme cítiť ten strach, aj keď nikdy to nebude tak intenzívne ako keď sme boli volný. Postúpili sme. Cítili chvenie. Áno bolesť a strach. A žial. Och tie emócie.
"Árrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr"
Výbuch mysle nás ovládol. Pokľakli sme. Telo pálilo. Och áno pálilo. Drak nás ovládol. Nikto nám nepovedal že oheň vo vnútry draka je silnejší ako en čo chrli. Červená voda z nás vytekala. V ústach bol iba popol. Pálilo nás to. Do večnosti.
Sloboda...My..ja....Hlasy....
Myseľ sa členila. Oheň roztopil chlad v mrtvom tele. Bolo opäť živé. Jazdec, slepý a bez krvy elfov: vykríkol v Agónii:" Elegea! Prosím...Elegea!" Slepec sa naťahoval do vzduchu, rpesne k nej. Vedel kde sa nachádza. Cítil ju. My sme sa krčili v tieňy, v tom čím sme a čím sme vždy boli.
Nemohli sme sa hýbať. My...Ja....Sme boli slobodný....Cítilis me ako toto telo horelo. Počul som pieseň predkov, pieseň Severu. Búrka v nás skončila. Opustíme toto telo, budeme opäť volný. Drak v nás stále hovoril. Počul som tie slová: Prosím, Sealethes, Sealethes..prosím..Nájdem liečitela..prosím......použijem dračiu mágiu,...ja.... Ruka, jediná čo ostala, pohladila draka po ňufáku.: Oni nie su zlý, Elegea....Oni sú len draci bez krídeľ a chcú ich späť...Ja...áááááár....:Cítili sme prúd síly, surovej síly magie. Prúd Nás. Drak sa na nás díval, ohnivý pohľad, bez štipky súcitu či pochopenia. Nechápali sme ako nás môže držať. Chceli sme slobodu a pomstu, ani jedno nám dať nedokáže. Nemôžem..To nás zabilo, on mi ťa vzal!!
-prosím, Elegea...Nechcem byť ďalší Tieňobijec, chcem byť z tých, čo spasia, nie zabijú. ja.....
Slová neboli vyslovené. Drak sa stále díval, umieral v agónii samoty. Dračie kúzlo uspávalo. Cítili sme pokoj, každú chvílu. Ľad sa okolo nás tvoril. Cítili sme ohnivý mráz, Studené horko. Drak dopadol, privinul mrtve telo elfa. Nežne. Matersky. V našich ušial znelo iba jedno slovo: maličký. Celé telo zamrzlo. Oheň v očiach draka pohasol. Kúzlo ešte stále čerpalo tú sílu. My sme už nič necítili. Spali sme. Zvyšok sa prebúdzal, hoc aj na okamžik ľadová kra nás pohltila. Myšlienky prestali plinúť. Kúzlo sa nás snažilo ovládnuť, ale ani drak nepozná inú cestu ako smrť z našej nenávisti. Počuli sme príchod ľudí do týchto krajov. Začuli sme pieseň, ako zo spomienky na časi dávno mrtve. Spomienky.....Pieseň hrala pre nás, pieseň hrala pre mňa. Za hukotu barbarov vychádzajúcich z lodí, v príchode palacara, šialaného krála. Pieseň Severu doznela. ....Rhaegar...Rhaegar... Nevedel som kto to je...Spomienky začali blednúť. Slová otca, posledná spomienka, či skôr prehovorenie ducha.
"Sever si ťa pamätá"

* * *

.....Od tých čias prešlo 2000 rokov.....
.....A ľad začal roztápať.....

Mazlíčci:

Žádost o draka:
Plameň ohňa matne žiariac a predsa tvorí smrtiacu pálavu. Šupiny sťa oceľ, pevné ako diamant. keď som sa na neho díval, pochopil som čo to znamená bázeň strachu. Strachu menom Elegea....

-úryvok z encyklopédie Jeimej Lootwooda "Oko draka"

nechcem žiadne špeciál. schopnost len túto farbu, mohutnejšieho jedinca (samec)